deň
ráno ti otvára všednúnáruč a s vôňou čerstvého pečiva
rozbiehaš svoj denný kolobeh, sem-tam simysliac:
zomieram zaživa.
cez obedv lesku slnečných lúčov, samotou odkrývaš zákutia prahy.
občas ťa to nesmierne baví, a pohár bieleho,
vnímaš ďalší deň.
tmavnemodrá, sedíš v tichosti, čítajúc stránky z kníh edamcbaina.
sem-tam si spomenieš na sedemznámostí, často si mysliac,
že viac už netreba.
s obrovskouúctou a bázňou spomínam,
na prvé stretnutie v podniku „monika“.
čím viac ťa spoznávam, viac sa ma dotýka,
život tvoj,
smútok,
žiaľ,
radosť,
cit,
smiecha
boj,
každý z tých pocitov zatnúc sa do živa,
vytvára stopu tam, kam nik sa nedíva.
Poznámka na záver:
Toť toto dielo má svoju históriu. Bolo vytvorené na základe spoznaného ...
Viete, čo majú Vaši blízki radi? Akú farbu? Akú knihu? Aké číslo?
Akú majú radi vôňu, nápoj ... skrátka akí naozaj sú?
Ja som to donedávna nevedela. Veď žijeme, poznáme sa ... ale ...
A tak som začala postupne zisťovať, pýtať sa ľudí, ktorí sa mi vryli do srdca na to, ako, prečo a čo majú radi. No a potom z toho môže vzniknúť takéto mini-dielo.
Človek, o ktorom píšem je jeden z mojich najlepších priateľov.
Má rád tmavo modrú farbu, v tichosti a samote sedieť vo svojom kresle v krásnom podkrovnom byte v centre Prahy a čítať detektívky od McBaina, popíjať pri tom kvalitné biele vínko. Miluje vôňu čerstvých rožkov, keď o 7 ráno vchádza do pekárne. A má obľúbené číslo 7. A svoj boj o život , s chorobou nemieni vzdať ....
Maličkosti, ale cez ne môžeme nahliadnuť do človeka a potešiť ho tým, čo má rád.
Držím Vám všetkým palce pri odhaľovaní toho, čo majú radi ľudia, ktorí sú Vám blízki.
